Bohatstvo mincovne, ktoré sa neleskne
Bohatstvo mincovne, ktoré sa neleskne
Ako je známe, kremnická mincovňa funguje nepretržite od roku 1328 dodnes. Počas tejto dlhej histórie ju preslávili predovšetkým zlaté dukáty, strieborné groše či toliare a umelecky veľmi cenné renesančné, barokové i novodobé medaily. Dnes môžu návštevníci mincovne obdivovať podnikovú expozíciu predstavujúcu raziacu techniku v premenách času a to v pôvodných priestoroch z prvej polovice 15. storočia. Výrobky mincovne, technika a technológia razby tvoria vzácne kultúrne dedičstvo našej krajiny.
riaditeľ Mincovne Ján Horák, tvorca moderného archívu
Za múrmi kremnickej mincovne sa však nachádza aj iné dedičstvo, dedičstvo, ktoré sa neblýska a dokonca nie je ani kovové. Vďaka tomuto tajomnému dedičstvu môžu aj ľudia z dávnej minulosti prehovoriť o časoch slávnych i neslávnych, či pripomenúť udalosti, ktoré upadli do tmy zabudnutia. Niektorým Kremničanom a zvlášť archivárom je určite známy latinský výrok: „Hic mortui vivunt, hic muti locuntur – Tu mŕtvi žijú, tu nemí rozprávajú.“ Aj v kremnickej mincovni mŕtvi rozprávajú – prostredníctvom archívnych dokumentov, ktoré mincovňa starostlivo uchováva vo svojom podnikovom archíve.
História archivovania
Archívne dedičstvo mincovne siaha do hlbokej minulosti. Najstaršie prevádzkové knihy od roku 1630 vypovedajú o množstvách zlata a striebra, ktoré bolo dovážané tzv. striebornými jazdcami z Banskej Štiavnice, a ktoré bolo v Kremnici zmincované. Viazané sú v pergamene a na obaloch niektorých z nich sa nachádzajú latinské texty piesní a traktátov gregoriánskeho chorálu zo 14. až 15. storočia. V archíve sú uložené takmer 400-ročné dokumenty, aj tie spred 10 rokov. Všetky dokladajú významné udalosti, úspechy aj neúspechy, tragédie i veľké úsilie minciarov.
Stará je aj tradícia archivovania v mincovni. Už z roku 1752 máme zmienku o archívnej miestnosti. Od najstarších čias mal prácu archivára na starosti pokladník, respektíve účtovník. V minulosti bol významným úradníkom, ktorý spolu s vardajnom, ako vedúcim výroby a neskôr aj mincmajstrom, zabezpečoval chod mincovne. Archív bol preto v 18. storočí súčasťou učtárne, ktorá sa nachádzala v juhovýchodnom rohu hlavnej budovy (dnes priestory podnikovej expozície).
Najväčší nepriateľ archívu
Tak ako mincovňa, aj jej archív zažíval lepšie i horšie časy. V minulosti bol najväčším nepriateľom archívnych dokumentov oheň. Najväčší známy požiar zúril v roku 1777. Podvečer, po skrotení požiaru, zaslal úradník z mincovne vrchnosti zafúľanú správu o veľkej tragédii. Z nej sa dozvedáme, že na poludnie 15. apríla vypukol požiar, “ktorý celé mesto s väčšou časťou predmestia do dvoch hodín obrátil na popol”. Vyhorelo 91 domov, františkánsky kláštor, kostol na námestí i na mestskom hrade. Vyhoreli aj niektoré prevádzky mincovne. Zachrániť sa podarilo len valcovňu na strieborné pásy, sústružňu a čo je zaujímavé, aj učtáreň a pokladňu s jej spismi.
Množstvo písomných dokumentov v mincovni postupne narastalo a zrejme už na prelome 18. a 19. storočia boli staršie archivované dokumenty vyčlenené a uložené v priestoroch meštianského Peverelliho domu pri mincovni nazývanom po bývalom majiteľovi. Dom bol v rokoch 1913 – 1915 kvôli zlému statickému stavu asanovaný a na jeho mieste bola vybudovaná nová budova, ktorá mala aj naďalej slúžiť na ubytovanie úradníkov a pre administratívne účely mincovne. Archív sa vrátil do hlavnej budovy mincovne.
Archív medzi Budapešťou a Prahou
Vznik Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 a koniec 1. svetovej vojny znamenali aj pre mincovňu veľký zlom. Posledný uhorský riaditeľ Koloman Ürmössy dal na príkaz ministerstva financií v Budapešti vyviezť všetky drahé kovy, strojné a iné zariadenie do Budapešti. Kremnickú vlakovú stanicu opustilo vyše 50 naložených vagónov. Pri odvážaní prišiel na rad aj cenný archívny materiál. V mincovni ho naložili do drevených debien a previezli na kremnickú železničnú stanicu. Tu ho naložili do vagónov a bol pripravený na odvoz. Archívne dokumenty však už z Kremnice vyviezť nestihli. 15. decembra vo večerných hodinách dorazili na vlakovú stanicu prví príslušníci československého vojska a prerušili ďalšie odvážanie. Nové vedenie dalo dopraviť archívny materiál späť do mincovne a uložený bol v pôvodnej miestnosti, avšak bez systematického a chronologického usporiadania. Budapeštianske vládne kruhy si boli dobre vedomé veľkej hodnoty archívneho materiálu a pokúšali sa ho získať prostredníctvom ponuky na výmenu za dva odvezené raziace stroje. Napriek tomu, že mincovňa novozaloženého štátu zostala bez svojho strojného zariadenie a nemala vyhliadky na jeho skoré obnovenie, na túto ponuku nepristala.
Nie len Budapešť ale aj Praha mala svoje zámery s kremnickou mincovňou. Do roku 1927 spadajú plány na zrušenie kremnickej mincovne a vybudovanie novej v Prahe. Dr. Emanuela Nohejlová-Prátová cestovala do Kremnice s poverením prehliadnuť si podnikový archív a podať správu s informáciami „které by pro vývoj otázky stavby mincovny v Praze měly význam“. Nakoniec sa však od snáh vybudovať pražskú mincovňu upustilo a štátna mincovňa fungovala naďalej v Kremnici.
Rozvoj a úpadok archívnej činnosti
Údelom archívu mincovne v 40. a 50. rokoch 20. storočia bolo uvoľňovať priestory pre výrobné potreby podniku. Narýchlo poverení riaditelia mincovne si častokrát neuvedomovali kultúrny význam špecializovanej výroby podniku a nepovažovali ani jeho archívne dokumenty za dôležité. Miestnosť archívu bola uvoľnená pre kanceláriu skladu a staré dokumenty putovali do mestského úradu, kde prečkali koniec vojny.
Samotnej mincovni však 2. svetová vojna priniesla skazu. Jej strojné zariadenie bolo s ustupujúcimi Nemcami zničené. Mesto bolo podpálené a chýbalo málo, aby vyhoreli aj budovy mincovne. Obnovou mincovne bol poverený bývalý hlavný inžinier Ján Horák, ktorý podnik postavil veľmi rýchlo na nohy. Po obnove a rozšírení výroby, vybudovaní nových bytov pre minciarov, dal rozhľadený riaditeľ mincovne Ján Horák presunúť časť archívnych dokumentov späť do mincovne. Archív sa tak nachádzal v suchých a vykurovaných priestoroch a jeho súčasťou bola aj kancelária archivára a študovňa spolu s knižnicou.
Pri usporiadaní archívu mal pomôcť bývalý starosta Kremnice Jozef Horváth spolu s archivárom Mikulášom Groszmannom, ktorý po prevzatí funkcie mestského archivára Teodorom Lamošom, začal pracovať v mincovni. Archívne materiály bolo potrebné po presunoch, rozdelení fondov a narušeniu ich systému znovu usporiadať. Mincovni podala pomocnú ruku brigáda Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, vedená profesorom Alexandrom Húščavom. V roku 1953 sa im spolu s archivármi mincovne podarilo usporiadať archívne fondy. Brigády sa zúčastnili aj študenti Jozef Novák, Pavol Kršák či Matúš Kučera a mestský archivár Teodor Lamoš. O rok na to nastúpila na miesto archivára odborná sila – historik, učiteľ a literárny pracovník Pavol Florek.
Vývoj v mincovni od polovice 50. rokov už neumožnil pokračovať v archívnej práci. Riaditeľovi Horákovi sa ešte podarilo v rokoch 1954 a 1955 zorganizovať veľké výstavy o kremnickom mincovníctve v Kremnici, Bratislave, Košiciach, Brne a v Prahe. Paradoxne po jeho veľkých úspechoch bol ohováraný a nakoniec vyšetrovaný pre ohrozovanie jednotného hospodárskeho plánu a podieľaní sa na spreneverách drahých kovov. Vo väzbe strávil trinásť mesiacov. Nové vedenie sa zároveň sa dištancovalo od mnohých vytýčených cieľov a výsledky predchodcov zatracovalo. Tento prístup sa dotkol aj archívu. Vnímaný bol predovšetkým ako sklad starých papierov, ktorý nemá praktický osoh pre podnik a zaberá len miesto. Nový riaditeľ mincovne Ondrej Kuliš zamýšľal v uvoľnených priestoroch archívu zriadiť závodný klub ROH. Archívny materiál bol nakoniec v roku 1957 presunutý do troch malých pivničných miestností, bývalých olejových skladov. Otázka definitívneho uloženia archívnych dokumentov mincovne bola vyriešená až koncom roku 1961, keď boli uložené vo františkánskom kláštore na námestí. Tieto priestory neboli pre archív upravené a aj kvôli nízkym teplotám v zime a vysokej vlhkosti neboli vyhovujúce pre archivovanie dokumentov.
Havarijná situácia v archíve
Počiatkom 70. rokov sa situácia archívu v budove kláštora začala rapídne zhoršovať. 20. marca 1970 sa pod záťažou napadnutého snehu prepadla jedna tretina strechy na povalu v zadnom kláštornom trakte, kde boli uložené archívne dokumenty. Naliehavosť riešenia zlej situácie archívu nútila kompetentných pristupovať k rokovaniam. Problémy sa však riešili predovšetkým na papieri mnohými plánmi, no v praxi sa uplatňovali len veľmi málo. Otázka stavu a zabezpečenia archívu totiž závisela od ľudí, pre ktorých bol okrajovou a často trpenou záležitosťou. V roku 1981 bol archív presunutý do domu č. 422 na Angyalovej ulici, kde zostal až do roku 2001. V tomto období pracoval v archíve už odborník – historik a archivár PhDr. Peter Zoričák, ktorý sa zasadil za zlepšenie podmienok v archíve aj po jeho návrate do mincovne.
Návrat archívu do mincovne a súčasnosť
V roku 2001 mincovňa realizovala stavebné úpravy a zmenu užívania niektorých miestností v hlavnej budove na Štefánikovom námestí na podnikový archív. Archívne dokumenty sa sťahovali zo Zvolenskej doliny do týchto priestorov v januári 2002. Pre bádateľské potreby bola uvoľnená aj malá miestnosť, ktorá slúži ako bádateľňa a digitalizačné pracovisko. Pri starej raziarni bolo zároveň zriadené aj registratúrne stredisko zabezpečujúce predarchívnu starostlivosť. Archív tak našiel po približne 50. rokoch macošského prístupu vyhovujúce priestory v historickom komorskom dvore z prvej polovice 15. storočia.
Aj dnes sa podnikový archivár stará o preberanie, ukladanie, ochranu a sprístupňovanie archívnych dokumentov pre verejnosť. Archív mincovne je naďalej dopĺňaný novými písomnosťami, ktoré majú dokumentárnu hodnotu. Veľkou pomocou pri tejto práci je predarchívna starostlivosť, ktorú svedomito zabezpečuje správkyňa registratúry.
