Dni európskeho kultúrneho dedičstva sú významným celoeurópskym podujatím, organizovaným Radou Európy a Európskou Komisiou v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky, Slovenským národným múzeom a Združením historických miest a obcí Slovenskej republiky. Ich cieľom je zvýšiť povedomie obyvateľov o miestom dedičstve, prehĺbiť záujem verejnosti o jeho ochranu a rozvinúť pocit spolupatričnosti s európskym kultúrnym dedičstvom.

Továreň by mala práve 200 rokov

Slávnostné otvorenie Dní európskeho kultúrneho dedičstva bolo spojené s odovzdávaním výročných cien revue Pamiatky a múzeá za najvýznamnejšie aktivity v oblasti ochrany a prezentácie kultúrneho dedičstva. V kategórii menšia publikácia, drobná tlač, periodiká si cenu prevzala autorka knihy Valéria Solčániová: „Som nesmierne šťastná, lebo knihu prijali s dobrým ohlasom nielen Kremničania, ale aj odborníci. Toto prestížne ocenenie je ohodnotenie knihy po odbornej stránke, preto si ho veľmi cením. Myslím si, že je to súčasne významné ocenenie aj pre mesto Kremnica a práve v septembri 2015, keď si pripomíname 200 rokov od založenia kremnickej kameninovej továrne,“ hovorí laureátka.

Knihu vydala na vlastnú päsť a uspela

Valéria Solčániová knihu vydala v s pomocou sponzorov vo vlastnom náklade tisíc kusov, pritom polovica nákladu už je predaná. „Veľkú podporu som mala v mojej rodine. Jednoznačne za tým je môj manžel a moje tri dcéry, ktoré boli hnacím motorom. Vlastný náklad knihy navyše stál nemalé financie z vlastných zdrojov,“ priznáva autorka. Ohlas kniha má najmä u zberateľov kremnickej kameniny, ktorí knihu uvítali. „Oni si veľmi vážia, že okrem histórie továrne je tam spracovaný aj detailný katalóg výrobkov od jej samého vzniku. To bola sizyfovská práca,“ hovorí Valéria Solčániová. Kniha s katalógom výrobkov dokonca spôsobila zvýšenie cien výrobkov kremnickej kameninovej továrne. „Som v kontakte aj so starožitníkmi a výrobky kremnickej kameninovej továrne sú u zberateľov veľmi žiadané. Taniere s priemerom 30 centimetrov sa v súčasnosti predávajú za 150 až 200 eur, preto Kremničania, ktorí majú takéto výrobky doma, nech si ich len odkladajú, lebo ich cena bude stúpať,“ radí autorka. Pozitívne ohlasy na knihu prišli aj zo zahraničia, najmä maďarskí zberatelia kremnickú kameninovú továreň považujú tak trochu za svoju.

Po kamenine fajky

Počas práce na knihe o kremnickej kamenine spracovala aj históriu fajkovej továrne v Kremnici. Nevylučuje, že v budúcnosti vydá knihu aj o nej. „Fajkovú továreň mám spracovanú, potrebujem ešte urobiť hlbší výskum. Uvidíme do budúcnosti, bola by som veľmi šťastná keby sa mi to podarilo. Je to ale hudba budúcnosti a je to aj o peniazoch,“ uzatvára Valéria Solčániová.

Silver Jurtinus

Turistickú expozíciu Mincovňa Kremnica otvorila v roku 2006, kedy v priestoroch starej raziarne mincí inštalovali expozíciu mincovej techniky. Stroje charakterizujú jednotlivé etapy technologického postupu výroby mincí. Jeden z historicky najzaujímavejších priestorov mincovne – stará raziareň – sa tak stal základom prehliadkovej turistickej trasy kremnickej mincovne.

Spolu s ďalším rozširovaním výroby, dochádzalo aj k postupnému rozširovaniu expozície. V roku 2008, kedy mincovňa začala raziť slovenské euromince, pre turistov sprístupnila aj priestory modernej raziarne. Návštevníci tak majú jedinečnú možnosť vidieť nové, moderné raziace stroje priamo pri razení mincí. V sprístupňovaní prevádzok mincovňa pokračovala aj po tom, čo mincovňa začala tlačiť kolky. „Od novembra minulého roka sme štátnou tlačiarňou cenín. Tlačia sa tu kontrolné známky na alkohol a tabak. Rozširujeme teda expozičnú trasu. Turisti, ktorí prehliadkovou trasou pôjdu, zahliadnu časť tlačiarne cenín a uvidia aj pracovisko razby drahých kovov,“ hovorí marketingový manažér mincovne Jaroslav Setnický.

Nové časti expozície sprístupnia v polovici mája. „Ostáva už iba pripraviť inštruktážny videofilm. Pracovisko razby drahých kovov totiž nie je v prevádzke nepretržite, preto pripravujeme krátky inštruktážny film o spracovaní drahých kovov, ktorý budeme premietať v čase, keď raziace stroje nebudú práve pracovať. Ak sa v dielni pracovať bude, návštevníci uvidia online zábery razby z kamery zabudovanej priamo v raziacom stroji a uvidia detaily razby mincí z drahých kovov,“ hovorí Jaroslav Setnický.

Pred samotnou rekonštrukciou prebiehal dôkladný archeologický výskum, ktorý odhalil pôvodné časti budovy z roku 1880. „Rekonštrukcia odhalila pôvodné klenby priestorov, v ktorých je v súčasnosti umiestnená tlačiareň cenín. Súčasťou expozície sú aj pôvodné okná a železné dvere, ktoré pôvodne slúžili v spomínanom objekte,“ vysvetľuje PR manažérka mincovne Veronika Chrienová.

Ročne mincovňu navštívi zhruba 12000 turistov. Namiesto papierovej vstupenky si návštevníci odnášajú kovový žetón. Expozícia je otvorená pondelok až piatok, prehliadky začínajú o 9:00, 11:00 a 12:30. Od 15. mája do 31. augusta je expozícia prístupná aj v sobotu so začiatkami prehliadok o 9:00, 10:00, 11:00. Od 1. júla do 31. augusta je v rovnakých časoch expozíciu navštíviť aj nedeľu.

Silver Jurtinus

Daniel Haas Kianička vydal v roku 2008 knihu Kremnica – mesto príbehov. Podobnosť s názvom novej knihy je zrejmá, nová kniha však nie je pokračovaním príbehov z dejín mesta v 18. storočí. „V prvej knihe boli popri vážnejších témach aj kapitoly týkajúce sa zaujímavých ľudských príbehov, ktoré sa tu odohrali. Naproti tomu nová kniha Kremnica – mesto klenotov, je skôr príručkou, encyklopedickým sprievodcom dejinami mesta,“ vysvetľuje autor.

Kremnica má zaujímavé dejiny a je osobitá

Prvá časť zamýšľanej trilógie má podtitul Encyklopedický sprievodca dejinami mesta od najstarších čias do polovice 17. storočia. „Keď som knihu začal písať, nemal som celkom odhad, čo všetko budem musieť obsiahnuť a ako veľa toho bude. Je koncipovaná ako príručka k dejinám Kremnice zoradená nielen chronologicky, podľa jednotlivých období, ale aj vecne. Témy som sa usiloval stmeliť nejakou ideou – to sú tie klenoty. Kremnica má totiž naozaj zaujímavé dejiny, je osobitá, poznajú ju široko-ďaleko aj v okolitých štátoch a vo svojich dejinách má také prvky, ktoré boli rôznymi prvenstvami a mali vskutku celoeurópsky rozmer. Nakoniec je z toho 600 stranová kniha a to je len prvý zväzok,“ hovorí Kianička.

Kniha má tri časti. Prvá časť je o 14. storočí, keď sa v Kremnici ťažili obrovské množstvá zlata, razili sa tu hodnotné, zlaté florény, ktoré ovplyvňovali celoeurópsky trh s drahými kovmi. Druhá časť knihy sa zameriava na 15. storočie, keď sa klenotom Kremnice stala voda. Na jednej strane robila veľké problémy, pretože zatápala bane, ale zároveň bola do Kremnice privádzaná, a to i známym Turčekovským vodovodom a pomocou dômyselných zariadení pomáhala vodu z bane odčerpávať. Tretia časť je o boji o kremnické klenoty počas protitureckých vojen a stavovských povstaní v 16. a 17. storočí. Viacerí záujemcovia sa snažili mesto dobyť a získať z jej bohatstva čo najviac. Tu, v polovici 17. storočia, prvý zväzok knihy končí.

Kniha je aj encyklopedickou príručkou

„Každá z troch časí má rovnakú štruktúru a je členená na kapitoly: politika a vojenstvo, hospodárstvo, topografia, demografia a etnické pomery, cirkevné dejiny, kultúra a každodenný život. Tie sa následne delia na podkapitoly. Napríklad pri hospodárstve je to baníctvo, ale nielen jeho výrobné súvislosti, ale aj také témy ako banské nešťastia, drevorubači, uhliari, banské právo a tak ďalej. Chcel som, aby to boli ucelené bloky, aby o danej téme čitateľ získal komplexnú informáciu. Aby človek, ktorého zaujíma napríklad remeslo, nemusel dohľadávať súvisiace údaje v iných častiach knihy. Všetko, čo z tej doby o remesle vieme, nájde čitateľ na jednom mieste,“ vysvetľuje Kianička, ktorý na knihe pracoval dva roky.

V knihe sú spracované základné informácie o jednotlivých témach s tým, že vždy, za každou podkapitolou, je uvedená literatúra, z ktorej autor čerpal. Kniha teda môže byť aj príručkou, pomocou ktorej sa budú dať dohľadať archívne pramene. „Žijem v Kremnici už 16 rokov, nepretržite skúmam, bádam, aj publikujem, takže mnohé veci som mal načítané a vyskúmané. Pri tejto knihe som sa teda už skôr usiloval „iba“ zhrnúť všetko , čo bolo doteraz o Kremnici publikované a vytvoriť z toho zmysluplný celok tak, aby bol zrozumiteľný a aby bol použiteľný nielen pre odborníkov, ale aj pre laickú verejnosť – predovšetkým študentov.“

Pokračovať v diele nebude sám

Plánovaný druhý zväzok trilógie bude pokračovať vo výklade dejín mesta od polovice 17. storočia do konca 1. svetovej vojny, tretí zväzok, menší, ale podstatný, sa bude venovať obdobiu od roku 1918 do roku 1989. „Toto posledné obdobie ešte vôbec nie je spracované, nevieme o ňom takmer nič, len veľmi málo bolo napísané, nikto ho nijako nezhodnotil. Ale tu už by som oslovil niekoho na spoluprácu. Mám vytipovaného kolegu, historika, ktorý má korene v Kremnici a ktorý sa špecializuje na 20. storočie. Pri záverečnej knihe zamýšľanej trilógie už bude nutné bádať v archívoch a to je práca skôr pre dvoch,“ prezradzuje plány historik.

Knihu venoval rodičom

Kniha Kremnica – mesto klenotov vychádza vo Vydavateľstve RAK Budmerice, ktoré sa špecializuje na vydávanie literatúry o histórii a vyšli v ňom viaceré hodnotné publikácie od renomovaných autorov. „S vydavateľom, známym historikom Pavlom Dvořákom sa poznáme už dlhšie, spolupracovali sme na viacerých projektoch. Môžem prezradiť, že pán Dvořák sa osobne zúčastní aj krstu knihy v kine Akropola,“  avizuje Kianička.

Prezentácia knihy Daniela Haasa Kianičku Kremnica – mesto klenotov sa uskutoční v kine Akropola vo štvrtok 26. marca o 17.00 hod. Knihu bude možné kúpiť na mieste za zvýhodnenú cenu 22 €. Všetkých srdečne pozývame!

Silver Jurtinus

Myšlienku usporiadať na Slovensku stretnutie zástupcov miest a obcí, v ktorých sa v minulosti vykonávala banská činnosť, sme získali od našich priateľov v Českej republike, kde sa podobné stretnutie organizuje už 18 rokov. Na Združení baníckych spolkov a cechov Slovenska bolo rozhodnuté usporiadať tieto podujatia pri príležitosti významných výročí organizátorských miest. V tomto roku oslavuje Kremnica 250. výročie návštevy synov Márie Terézie Jozefa II. a Leopolda II. Po Pezinku, Handlovej, Spišskej Novej Vsi, Rožňave, Banskej Štiavnici a Košiciach prišla na rad Kremnica.

Všetko sa to začalo pred troma rokmi. V programe Mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 6.októbra 2011 v radnej sieni Mestského úradu v Kremnici, bolo pod bodom č.12 zahrnuté „Stretnutie banských miest a obcí Slovenska“. Všetkých 12 prítomných poslancov jednohlasne prijalo uznesenie č.211/1110, v ktorom Mestské zastupiteľstvo deklaruje záujem mesta organizovať Stretnutie banských miest a obcí Slovenska v roku 2014 v Kremnici. Zároveň týmto uznesením ukladá mestskému úradu písomne oznámiť uvedený záujem Združeniu baníckych spolkov a cechov Slovenska v termíne do 20. 10. 2011. Táto deklarácia bola písomne odoslaná dňa 19. 10. 2014 spolu s odporúčaním, aby sa toto podujatie konalo v termíne 22. – 24. augusta 2014. Kontaktnou osobou pri príprave podujatia bol zo strany Mestského úradu vtedajší prednosta MsÚ v Kremnici, ktorý túto deklaráciu aj podpísal. Na najbližšom stretnutí Rady Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska 15. novembra 2011 bola táto žiadosť odsúhlasená.

Tohtoročné stretnutie trvalo štyri dni a začalo vo štvrtok registráciou účastníkov. V piatok sa oficiálneho otvorenia 7. stretnutia banských miest a obcí Slovenska zúčastnili: bývalý prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, minister hospodárstva SR Pavol Pavlis, podpredsedníčka NR SR Jana Laššáková, štátny tajomník MH SR Dušan Petrík, štátny tajomník MŽP SR Vojtech Ferencz a predseda Hlavného banského úradu Peter Kúkelčík.

Počas prijatia čestných hostí a zástupcov delegácií v Radnej sieni MsÚ bola v záujme udržovania baníckych a hutníckych tradícií, ich obohacovania o nové historické poznatky a tým zachovávania kultúrnych hodnôt baníctva podpísaná dohoda o vzájomnej spolupráci medzi Združením baníckych spolkov a cechov Slovenska a Združením baníckych inžinierov a technikov. Za poľskú stranu dohodu podpísal Marek Przystasz, za slovenskú Erik Sombathy. Je to v poradí už tretia dohoda, prvá bola podpísaná s Maďarskou banícko – hutníckou spoločnosťou v roku 2009 počas Salamandrových dní v Banskej Štiavnici, rok po nej nasledovala dohoda so Sdružením hornických a hutnických spolků České republiky v rámci 3. stretnutia banských miest a obcí Slovenska v Spišskej Novej Vsi.

Súčasťou programu v piatok bolo aj odhalenie pamätnej tabule Bedricha Gayera na budove bývalého archívu, v ktorom tento kremnický montanista strávil veľa času štúdiom dokumentov o baníckej histórii mesta. Tabuľu odhalila podpredsedníčka NR SR Jana Laššáková a primátorka mesta Kremnica Zuzana Balážová.

Piatkový program bol ukončený tradičnou baníckou akademickou slávnosťou – šachtágom, na ktorom odovzdal Karel Neuberger, 1. místopředseda Hornicko-historického spolku Stříbro, vyznamenanie za zachovávanie baníckych tradícií dvom členom Kremnického baníckeho spolku – Štefanovi Terlíkovi a Darine Salátovej, podpredsedovi Richardovi Horváthovi odovzdal pre Kremnický banícky spolok pamätný list.

Sobota začala baníckou omšou v kostole sv. Kataríny, na ktorej nechýbali banícke symboly – kladivko a želiezko, kahanec, zástava. Účastníci stretnutia boli oblečení v tradičných čiernych rovnošatách. Pred oltárom stáli dvaja baníci v aušusníckych uniformách zo Španej Doliny – červené nohavice, biele blúzy, na nohách čierne čižmy, okolo pása ošliador (banícka zásterka) pripevnená na zadok a na hlavách zelené lodičky. Tento druh uniformy si obliekali baníci už od stredoveku na asistovanie pri všetkých bohoslužbách v banských mestách. V okolí Kremnice ju možno vidieť už len na drevenej plastike v kostole na Kremnických Baniach. Aušusnícke služby špaňodolinských baníkov sú uvedené z Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Najzaujímavejšou časťou každého stretnutia je sprievod baníkov v slávnostných uniformách. Tento krát bol sprievod síce kratší ako v iných mestách, kde sa doteraz stretnutia konali, ale zvláštnosťou v tomto prípade bolo, že na čele sprievodu išiel podpredseda Kremnického baníckeho spolku a oznamoval príchod slávnostného baníckeho sprievodu v slobodnom kráľovskom a hlavnom banskom meste slovami: „Vážení spoluobčania, prechádza okolo Vás vážená sesia baníckych spolkov a cechov. Žiadam, aby ste ju náležite privítali.“ Pod Dolnou bránou, kde je historický vstup do mesta, oznámil: „Vstup do mesta máme povolený a nikto nám v ňom nebráni“, potom sprievod pokračoval okolo Štefánikovho námestia až po tribúnu.
Počas slávnostného programu na Štefánikovom námestí odovzdal štátny tajomník MH SR Dušan Petrík trom členom Kremnického baníckeho spolku – Ladislavovi Fuskovi, Jánovi Gyurekovi a Jozefovi Kriegerovi za aktívnu spolkovú činnosť a podporu baníckych tradícií čestný odznak ministra hospodárstva SR „Za zachovávanie tradícií“.

Sobotňajšie popoludnie mohli účastníci stretnutia stráviť sledovaním bohatého programu na pódiu na námestí alebo sa mohli zúčastniť fakultatívnych výletov do okolia Kremnice – do vodnej elektrárne Turček, na krahulskú vyhliadku alebo na Skalku. Cestou z Turčeka sa zastavili v Strede Európy pri kostole sv. Jána, kde bola odhalená informačná tabuľa, ktorú dal vyhotoviť Kremnický banícky spolok. Pred odchodom z nášho krásneho mesta si každý z účastníkov mohol vlastnoručne vyraziť pamätnú mincu, tak ako to urobil rímsky kráľ Jozef II a jeho brat princ Leopold pri návšteve Kremnice v roku 1764. Vtedy si obidvaja vyrazili mincu v hodnote jedného toliara.

Na záver nášho príspevku by sme sa chceli poďakovať zamestnancom expozície Mincovne, NBS – Múzea mincí a medailí, Informačného centra, Mestského kultúrneho strediska, Základnej školy na Angyalovej ulici, miestnym podnikateľom a ich zamestnancom, dobrovoľníkom zo zväzu turistov a ďalším, ktorí sa postarali o spokojnosť našich hostí a účastníkov.
Ďakujeme všetkým členom Kremnického baníckeho spolku, ktorí pomáhali pri organizovaní tohto podujatia.

Ivana Horváthová, Kremnický banícky spolok

Kremnická kameninová továreň učarovala Valérii Solčáiovej už pred štvrťstoročím, kedy v bývalej továrni na keramiku, vtedy už premenenej na zlievareň hliníka Štátnej mincovne v Kremnici, pracovala ako administratívna pracovníčka. Zoznámila sa tam s pánom Viliamom Neuschlom: “On bol keramickým maliarom, ktorý predtým v kameninovej továrni pracoval, v tom čase však už bol starší pán a zabezpečoval strážnu službu. On mi rozprával o slávnej histórii kameninovej továrne a vďaka nemu som spoznala výrobky továrne,” spomína Valéria Solčániová. Vtedy by ju však ani nenapadlo, že o 25 rokov neskôr bude autorkou vôbec prvej monografie, ktorá o kremnickej kameninovej továrni vznikla. “Je to moja prvotina, má 208 strán, 3 kapitoly a okrem prierezu celou históriou sú tu prezentované zbierkové predmety Slovenského národného múzea v Martine, Národnej banky Slovenska – Múzea mincí a medailí v Kremnici a Stredoslovenského múzea v Banskej a ďalšie výrobky zo zbierok súkromných zberateľov, spolu 190 úžitkových a dekoratívnych produktov kremnickej kameninovej továrne. Myslím, že odborná aj laická verejnosť sa majú na čo tešiť.”

Výskum, ktorému obetovala nespočetné množstvo hodín svojho voľného času, trval podľa Valérie Solčániovej od roku 2006. “Hodiny a hodiny som presedela po nociach, je to mravčia  bádateľská práca, pri ktorej som chcela skĺbiť fakty do súvislostí, a to vďaka objaveným veľmi cenným dokumentom. Výskum netrval súvisle ale priebežne, pretože som sa popri tom venovala aj výskumu fajkovej továrne rodiny Šťastných v meste Kremnica. Tieto továrne ma zaujímajú, lebo Kremnica je známa ako mesto baníctva a mincovníctva, ale vonkoncom nie je známe, že tu existovala významná a jedinečná kameninová továreň a zároveň aj fajková továreň, ktorá sa venovala nielen výrobe fajok ale aj kachlíc pre pece. Hovoríme, že Kremnicu preslávili zlaté mince,ale i kremnická kamenina z obyčajnej, podmanivej hliny dobyla svet. Veď kameninová továreň produkovala nielen v rámci celého Rakúsko-Uhorska a Európy, ale aj do rôznych krajín v zámorí: Severnej a Južnej Ameriky,  Afriky, na Blízky východ, do Ázie, Austrálie. Ktoré mesto na Slovensku sa môže niečím takým chváliť?”

Možno by vyrábala dodnes

Na budúci rok to bude práve 200 rokov od založenia kameninovej továrne, ktorá vznikla v roku 1815 na základe súhlasu magistrátu mesta. “Kremnica bola v tom čase vo veľmi zlom stave, panoval úpadok baníctva, mesto trpelo vysťahovalectvom a chudobou, hľadalo sa preto náhradné riešenie, ktoré by vychádzalo z prírodných daností a vzhľadom na to, že boli objavené ložiská kvalitnej hliny v Dolnej Vsi, pozvali si experta Antona Windschügela z Pápy, ktorý ich naučil ako z nej majú vyrábať kameninu. Vznikla akciová spoločnosť, kde časť akcií bola vo vlastníctve mesta. Toto pretrvalo do roku 1838, kedy bola akciová spoločnosť predaná novému majiteľovi Jozefovi Trangošovi, ktorý továreň preslávil už v roku 1842 v Pešti na prvej krajinskej priemyselnej výstave v Uhorsku. Ocenený kameninový riad z kremnickej továrne tu získal striebornú medailu, a tým sa továreň zapísala ako jedna z najlepších v Uhorsku. Od roku 1868 až po rok 1945 do znárodnenia továreň vlastnila rodinná firma Ján Kossuch z Katarínskej Huty. Keby nebolo znárodnenie, možno by továrnička vyrábala a šírila dobré meno Kremnice dodnes. V knihe čitatelia nájdu aj doteraz nezdokumentovaný vývoj vlastníckych vzťahov továrne po roku 1945.”

Povinnosť pre bývalých zamestnancov a poučenie pre mladých

Knihu História kremnickej kameninovej továrne autorka vydáva vo vlastnej réžii v náklade 1000 kusov. “Ako archivárka a vyštudovaný historik som si to dala za povinnosť, že je potrebné na túto históriu upozorniť. Mám rada toto mesto a chcem ho trošku povzniesť a zachovať svedectvo aj pre mladú generáciu, lebo si myslím, že mladí Kremničania nemajú vedomosť, že taká výroba tu vôbec existovala a kde všade vo svete bol o um kremnických majstrov záujem. A brala som to aj ako povinnosť pre tých zamestnancov, ktorí tam kedysi pracovali. Vďaka bývalým zamestnankyniam továrne Márii Hauríkovej,  Alžbete Turcerovej a Jozefíne Neuschlovej sa mi podarilo popísať priebeh výrobného procesu, čo si veľmi cením. Ony prechovávajú veľkú úctu aj nostalgiu za keramickou továrničkou.”

Valéria Solčániová knihu predstavila na prezentácii v Mestskom kultúrnom stredisku. “O krstnej mame som neuvažovala, ale osoby, ktorým veľmi vďačím za podporu sú Marta Mácelová z katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela a za umožnenie výskumu Adriane Ezrovej, riaditeľke Štátneho archívu v Kremnici. Ďalej Erike Sedliakovej, ktorá mi značne pomohla s prekladom maďarských textov a samozrejme veľké ďakujem patrí mojej dcére Hanke, ktorá všetky katalogizované produkty vyobrazené v knihe nafotila.”

Knihu História kremnickej kameninovej továrne si môžete kúpiť v Kultúrnom a informačnom centre Kremnica, v kníhkupectve Katarína Dobrotková Kremnica a v kníhkupectve Kruh Levice, alebo objednať na e-mailovej adrese: kremnicka.kamenina@gmail.com, alebo prostredníctvom facebooku: História kremnickej kameninovej továrne – Valéria Solčániová.

Silver Jurtinus

Ivan Králik otvára výstavu Začiatky lyžovania v Kremnici a Banskej Bystrici

Aktuálny trend odkrývania súkromných dejín jednotlivcov, ktoré sú však zaujímavé nielen pre ich rodiny a blízkych, ale majú čo povedať aj širšej verejnosti, zachytil aj pán Ivan Králik.“Výstava Múzea telesnej kultúry Slovenskej republiky inštalovaná v Bellovom dome ma inšpirovala k tomu, aby sa  obšírnejšie dokumentovalo organizované lyžovanie v období do konca 40. rokov minulého storočia. Nechceme konkurovať profesionálnej výstave. Chceme poukázať, že je možné doplniť chýbajúce údaje. Možno sa nám podarí vzbudiť záujem lyžiarskej verejnosti, aby zapožičali dokumenty pre vyhotovenie kópií, alebo niektoré exponáty darovali do fondov Múzea telesnej kultúry SR. Práve teraz, keď si pripomíname 100 rokov prvých lyžiarskych pretekov v Kremnici, je na to vhodné obdobie,” hovorí kurátor výstavy Ivan Králik.

Jeden panel z dvanástich, ktoré na výstavu pripravil, venoval aj svojmu otcovi Tiborovi Králikovi, ktorý mal 3. júna tohto roku výročie 100. rokov narodenia a okrem toho, že bol výborným lyžiarom a tenistom, vyrábal aj lyžiarske vosky KRÁLIK WAX s logom zajaca. Ďalšie panely dokumentujú začiatky lyžovania v Kremnici a v Banskej Bystrici, budovanie lyžiarskych areálov, začiatky pretekov Biela stopa SNP, venujú sa aj poďakovaniu dobrovoľníkom, ktorí pomáhali pri príprave pretekov a sumarizujú články od novinárov.

“Exponáty sme získavali z rôznych zdrojov a bolo to veľmi náročné,” hovorí pán Králik: “Verím, že táto druhá výstava je len začiatkom k uvažovaným oslavám 100 rokov lyžovania v Kremnici. Veď obdobie druhej polovice storočia je podstatne bohatšie  ale aj náročnejšie na jeho pravdivé zdokumentovanie. Bude to veľmi háklivá práca, vyžiada si zapojenie  širšieho kolektívu. Do tejto činnosti prajem veľa odvahy, veľa elánu, aby nepodľahli pri prvých sklamaniach a hlavne sa dbalo na dodržiavanie vzájomnej tolerancie.”

Priestor pre výstavu v priestoroch Galérie Archív poskytlo občianske združenie Cremnicium a prezrieť si ju môžete denne od 16. do 19. hodiny. Podľa Miloša Lacka sú v Galérii Archív pripravení vystaviť aj exponáty ďalších vystavovateľov, ktorí výzvu Ivana Králika vypočujú, prezrú domáce archívy a svoje exponáty vystavia. “Priestoru máme dosť,” ubezpečuje Miloš Lacko. V ďalších priestoroch galérie je nainštalovaná výstava fotografií Miloša Lacka z Nórska a výstava fotografií prírody Jaroslava Slašťana.

Silver Jurtinus

Kremnica žila v 18. storočí čulým hudobným životom. Hudba zaznievala na bohoslužbách, mestských slávnostiach, verejných koncertoch, meštianskych večierkoch a tanečných zábavách.  Kremnica mala vlastný orchester zriadený mincovňou, ktorý vystupoval vo františkánskom kostole a na spoločenských podujatiach v meste. Priamu zodpovednosť za úroveň hudby, ktorá sa vyučovala na školách a znela v chrámovom a mestskom prostredí, mal kantor schvaľovaný mestskou radou. Túto funkciu zastával nadaný skladateľ, huslista, dirigent a hudobný organizátor Anton Aschner, ktorý pôsobil v Kremnici štyri desaťročia. Podľa názoru hudobných odborníkov patril k najtalentovanejším skladateľom pôsobiacim na území Slovenska, no jeho dielo je pre širokú verejnosť neznáme.

Anton Aschner sa narodil v roku 1762 v Tirolsku. Po príchode do Kremnice vykonával viacero funkcií v jej hudobnom živote – pôsobil ako kapelník kremnického orchestra, ako kantor vyučoval hudbu na školách, pôsobil ako huslista vo farskom kostole Blahoslavenej Panny Márie a staral sa o hudbu vo františkánskom kostole. Za zásluhy o rozvoj hudby v Uhorsku  bol vyznamenaný Kráľovskou miestodržiteľskou radou. Zomrel v roku 1793, ale jeho hudba znela v kremnických kostoloch aj po jeho smrti.

Umeleckú pozostalosť Antona Aschnera tvorí štyridsať kompozícií – sú to diele cirkevné, ale i svetské. Pomerne rozsiahla časť jeho tvorby sa zachovala vo františkánskej knižnici kremnického kláštora. Hudba Antona Aschnera sa po vyše 200 rokoch vracia do Kremnice, ktorej venoval všetky svoje hudobné schopnosti.

Koncert Štátneho komorného orchestra Žilina, z chrámovej tvorby Antona Aschnera, zaznie v Kostole sv. Františka v piatok 27. 6. 2014 od 19.00 hod. v rámci 14. ročníka Medzinárodného festivalu Petra Michalicu Hudba pod diamantovou klenbou.

(MMM)

Riaditeľka Múzea telesnej kultúry v
SR Zdenka Letenayová, primátorka Kremnice a Viliam Karácsony na otvorení výstavy.

Nie je sto rokov málo? Nie je lyžovanie v Kremnici predsa len staršie?

Výstavu ako takú sme zorganizovali v rámci toho, že v roku 1914 boli v Kremnici zorganizované prvé celouhorské preteky v lyžovaní. Netvrdíme, že ich organizovali Kremničania, ale v Kremnici sa konali. Čo sa týka 100 rokov organizovaného lyžovania v Kremnici, v archíve som našiel informácie, že v roku 1914 bol v rámci Kremnického korčuliarskeho spolku, vytvorený lyžiarsky oddiel. Ja túto formu považujem za organizované lyžovanie. Či tento názor prijmú iní, ja to na nich. Určite sa v Kremnici lyžovalo aj predtým, sú na to doklady, teraz ide o formu. Či považovať za organizované lyžovanie až to, že sa v roku 1915 uskutočnili preteky, ktoré organizovalo kremnické gymnázium, alebo už vytvorenie lyžiarskeho oddielu? Ja si myslím, že vytvorenie lyžiarskeho oddielu je forma organizovaného lyžovania. Kremnický korčuliarsky spolok bol spoluzakladateľom Uhorského lyžiarskeho zväzu a to už v roku 1913, napriek tomu, že vtedy ešte samostatný lyžiarsky oddiel nemali. Ten zriadili až následne. Boli ale členom zväzu a platili ročné poplatky, je to dokladované v archívnych materiáloch.

Dá sa povedať, že Kremnica je najstarším centrom slovenského lyžovania?

Na území Slovenska sa prvé oficiálne preteky konali v roku 1911 v Tatranskej Polianke. V tom čase do Kremnice začali prichádzať turisti – lyžiari, hlavne z Budapešti. Bolo to blízko, boli tu vynikajúce terény, viedla sem železničná trať. Lyžovanie v Kremnici poznali už od 90. rokov 19. storočia a 100 rokov organizovaného lyžovania určite patrí medzi najstaršie na Slovensku.

Čo môžu návštevníci výstavy vidieť?

Je to stručný prehľad, keďže priestory ktoré máme k dispozícii, umožňujú iba stručný prehľad vývoja lyžovania v Kremnici, ktorý sme sa snažili zdokumentovať textovo, fotodokumentáciou aj predmetmi z našich zbierok. Návštevníci si môžu pozrieť napríklad návrh postupu výroby lyží od Gejzu Angyala, ktorý, zdá sa, mal v sebe športového ducha a bol navyše všestranný človek. Okrem toho, že bol známy maliar, navrhol aj lyžiarsky skokanský mostík a venoval sa aj navrhovaniu lyží. Angyal výrobu lyží a viazania študoval, privážal lyže zo severských krajín a dával návod, ako na to. Kolár Mesároš  potom lyže fyzicky vyrábal. Zbierka lyží kremnických výrobcov skutočne stojí za to. Sú tam lyže aj od ďalších kremnických stolárov a kolárov, ktorý v 30., 40. a 50. rokoch lyže vyrábali podomácky, ale pre Kremničanov ich dokázali vyrobiť dostatočné množstvo. Na výstave sú aj predmety významných osobnosti Kremnického lyžovania, kremnických rodákov, ktorí sa zúčastnili Olympijských hier, čo je najväčší športový sviatok všetkých lyžiarov. Zatiaľ boli štyria – prvá bola kremnická rodáčka Anikó Eleődová, ktorá reprezentovala Maďarsko na zimných olympijských hrách v roku 1948 vo švajčiarskom  St. Moritzi. Potom nasledoval pán Rudolf Čillík, pani Gabriela Sekajová a zatiaľ posledný Kremničan na olympiáde – Andrej Párička v roku 1998.

Výstavu si môžu návštevníci pozrieť v Bellovom dome na Štefánikovom nám. č.14., vždy v piatok, sobotu a nedeľu od 11.00 do 15.00 hod. Vstup je voľný.

Text a foto: Silver Jurtinus

[Pozrite si galériu obrázkov na oldkremnica.webyportal.sk]

Prezidentka Slovenskej lyžiarskej asociácie Janka Gantnerová a Zdenka Letenayová, riaditeľka Múzea telesnej kultúry v SR.

Na základe rokovania Národnej banky Slovenska – Múzea mincí a medailí v Kremnici, Slovenského združenia telesnej kultúry a Mesta Kremnica, prišlo koncom roka 2001 k prevodu fondu lyžovania z majetku Múzea mincí a medailí do vlastníctva Múzea telesnej kultúry v SR. V roku 2003 bola sprístupnená v spolupráci s Mestom Kremnica MTK – Stála expozícia histórie lyžovania na Slovensku v priestoroch Informačného centra mesta Kremnica.

Od roku 2010 však bola expozícia v zimných mesiacoch neprístupná, nakoľko Mesto Kremnica,  správca a majiteľ budovy, v ktorej sa expozícia nachádzala, v rámci šetrenia finančných zdrojov na energiu priestor uzatváralo. Na základe podnetov občanov a

Rudolf Čillík s Jankou Gantnerovou.

návštevníkov Kremnice, ktorí žiadali o vyriešenie tejto situácie sa vedenie mesta rozhodlo ponúknuť Múzeu telesnej kultúry v SR nové priestory, aby expozícia mohla byť otvorená aj počas zimnej sezóny. Od piatka 6. decembra 2013 je reinštalovaná expozícia prístupná verejnosti v Bellovom dome každý  piatok až nedeľu od 11 hod. – do 15 hod.

Zatiaľ je verejnosti prístupná časť venovaná stálej expozícii, v priebehu budúceho roka bude  pre návštevníkov otvorená aj druhá časť venovaná príležitostným výstavám. Prvou bude výstava venovaná 100 rokom organizovaného lyžovania v Kremnici.

Denník Rudolfa Čillíka pokrstili snehom

Knihu pokrstil snehom Štefan Grosch, priateľ a súputník Rudolfa Čillíka

Zbierka múzea začala vznikať v roku 1993, pričom jedným z iniciátorov a prvých prispievateľov bol práve Rudolf Čillík – najúspešnejšia postava histórie kremnického športu a najvýraznejšia postava storočnej histórie organizovaného kremnického lyžovania. Spolu s množstvom iných cenných predmetov a dokumentov z  aktívnej športovej a funkcionárskej činnosti, daroval do zbierok múze aj svoj denník, ktorý si písal počas účasti na VIII. zimných olympijských hrách 1960 v Squaw Valley – v “Údolí žien”, ako ho vo svojom denník sám nazýva. O odborné múzejné spracovanie zbierky z darov Rudolfa Čillíka sa postarala pani Darina Salátová, ktorá prepísala aj olympijský denník. Autentický prepis denníka Múzeum telesnej kultúry vydalo v edícii Z depozitára múzea.

“Denník je úžasný dokument z pohľadu športovca ako vníma svoju účasť na olympijských hrách a ako sa k nim sám postavil, zhodnotil svoje poslanie, aj svoj neúspech. Je to úžasné čítanie,” povedala na krste Zdenka Letenayová, riaditeľka Múzea telesnej kultúry v SR. Krstným otcom publikácie sa stal Štefan Grosch, priateľ a súputník Rudolfa Čillíka, ktorý ju pokrstil, ako inak, snehom. „Rád by som sa dožil toho, aby slovenskí reprezentanti opäť ukázali silu slovenského bežeckého lyžovania na svetových podujatiach. Táto generácia zničila všetko, čo kedysi fungovalo a šport prekvital. Preto treba podporiť mládež na školách, honorovať trénerov a vytvoriť im podmienky, vďaka ktorým sa to môže podariť,“ spomenul nestor kremnického lyžovania vo svojom príhovore.

Silver Jurtinus, Jozef Mecele

Iniciátorom myšlienky fotografického porovnania dobových fotografií s dnešnými pohľadmi na rovnaké bol Milan Rybársky, predseda Miestneho odboru Matice slovenskej. Zákutia mesta zachytené na dobových fotografiách v ich súčasnej podobe nafotil fotograf Ivan Čillík, o vytvorenie prezentácie sa postarali pracovníci mestského kultúrneho strediska.

Monitor vo výklade predajne SÚKRODEV je automaticky naprogramovaný na každý deň vo večerných hodinách do 22:00. Počas dňa prezentácia spustená nie je, kvôli svetelným podmienkam by totiž nebola viditeľná. Prezentácia je k dispozícii aj pre všetky kremnické prevádzky. Ak o prezentáciu Kedysi a dnes máte záujem, kontaktujte mestské kultúrne stredisko mailom na adrese msks@kremnica.sk.

Rudolf Čillík

Ocenení boli i Kremničania – Rudolf Čillík, nestor slovenského i kremnického bežeckého lyžovania, účastník OH v r. 1960 v Squaw Valley (USA), dlhoročný tréner, funkcionár, bývalý predseda Bežeckého úseku Slovenského lyžiarskeho zväzu (BÚ SLZ), člen predsedníctva SLZ, člen predsedníctva federálneho Bežeckého úseku Československa, dnes čestný člen Výkonného výboru MKL Kremnica; Peter Neuschl, bývalý predseda BÚ SLZ (SLA – Slov. lyžiarskej asociácie), sekretár BÚ, člen predsedníctva SLZ (SLA). Ocenený bol aj Mestský klub lyžiarov (MKL) Kremnica. Za klub prevzali ocenenie Jozef Brünn, klubový i slovenský reprezentačný tréner a jeho zverenec Martin Kapšo, slovenský reprezentant, trojnásobný mužský majster SR v šprinte, trojnásobný účastník svetového šampionátu juniorov a pretekárov do 23 rokov i tohtoročných seniorských MS vo Val di Fiemme (Taliansko). Rudolf Čillík si ocenenie neprevzal osobne na galavečere pre neprítomnosť. Zúčastnil sa však dopoludňajšej konferencie SLA spolu s Milošom Bírešom, členom Výkonného výboru MKL. V r. 2014 si pripomenie storočnicu i kremnické lyžovanie.

Trojicu Kremničanov zaradili do reprezentačného družstva SR

Bežecký úsek Slovenskej lyžiarskej asociácie (BÚ SLA) menoval po skončení uplynulej zimnej lyžiarskej sezóny 2012-2013 reprezentačné družstvá SR na nasledujúcu sezónu 2013-2014 v kategóriách mužov, žien, pretekárov do 23 rokov,  juniorov, junioriek, olympijských nádejí – dorastencov, dorasteniek.

Martin Kapšo, David Brünn, Erik Urgela z MKL Kremnica sú zaradení do reprezentačného družstva pretekárov do 23 rokov (U23), spolu s Andrejom Segečom, Miroslavom Šulekom, Rudolfom Michalovským (všetci Ski Team Jase Látky). Reprezentačným trénerom tohto kádra je Jozef Brünn z kremnického lyžiarskeho klubu. Najviac pretekárov v slovenských reprezentačných družstvách mužov, žien, kat. do 23 rokov, juniorov, junioriek má Ski Team Jase Látky – 4, nasleduje MKL Kremnica – 3, ŠKP Štrbské Pleso a KL Nováky – po 2, LK Slávia UMB Ban. Bystrica, LK Detvianska Huta-Látky,CC Levoča, Lyžiarsky tím Slovenska – po 1. Trénerom slovenských juniorov a olympijských nádejí – dorastencov je František Novodomec, bývalý Kremničan a odchovanec kremnického bežeckého lyžovania.

J. Mecele

Doktor Pavol Hollý, rodák z Chynorian, sa po štúdiách na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a krátkom účinkovaní vo viacerých slovenských mestách definitívne usadil v starobylej Kremnici. Prišiel s diplomom „doktor medicinae universae“, ale tiež s diplomom magistra „scholy pro organo et musica,“ ktorý mu vystavil bratislavský magistrát. Stal sa závodným lekárom pri Rudných baniach, neskôr obvodným lekárom, ale vo voľnom čase sa intenzívne venoval hudbe, predovšetkým organu – kráľovskému nástroju, ktorému popri svojej rodine venoval všetok svoj voľný čas.

Čoskoro sa stal uznávanou autoritou a spolupracoval s viacerými organovými firmami a organológmi. Navrhoval stavby či prestavby viacerých organov alebo sa jednoducho usiloval o záchranu niektorých historických nástrojov na Slovensku. Navrhol a zrealizoval pozoruhodný a vo vtedajšom Československu snáď i prvý moderný organ v sakrálnom priestore – organ pre rímskokatolícky kostol Premenenia Pána v Nevoľnom, kde v tom čase pôsobil Rudolf Baláž, neskorší banskobystrický biskup. Dvojmanuálový organ s pedálom je pozoruhodný nielen po stránke navrhnutej zvukovej dispozície, ale aj výtvarným riešením. Ako organista a odborník v stavbe nástrojov stál pri návrhoch a realizácii nového organu v chráme Sv. Alžbety, tzv. Špitálskom kostole, ktorý spĺňa všetky súčasné parametre moderného liturgického nástroja.

Na sklonku svojho života inicioval stavbu nového reprezentatívneho nástroja v chráme sv. Kataríny, ktorého sa, žiaľ, už nedožil – organ bol kolaudovaný roku 1992, štyri roky po jeho nečakanej smrti.

Pozostalosť doktora Pavla Hollého je uložená v Archíve hudobných rukopisov Slovenskej národnej knižnice v Martine, kde sa nachádza viacero skíc projektov, návrhov na stavbu či prestavbu organov. Všetky tieto materiály dokumentujú jeho celoživotný vzťah k hudbe, predovšetkým k organu, ale aj vzťah k mestu a jeho hudobným tradíciám, pestovanie ktorých vždy nezištne podporoval.

“Dnešné odhalenie pamätnej tabule doktorovi Pavlovi Hollému na dome, v ktorom posledné roky života žil i pracoval, vnímam ako prejav úcty a vďaky mesta vzácnemu človeku, ktorý nielenže žije v spomienkach jeho obyvateľov, ale aj tvorí neodmysliteľnú súčasť kultúrnej histórie mesta,” povedal v príhovore profesor Boris Banáry.

Na odhalení sa zúčastnili všetci piati synovia doktora Hollého, niekoľko vnukov a dokonca pravnučiek a pravnukov. Za rodinu prítomných pozdravil pán Karol Hollý, najstarší syn doktora Hollého, ktorý poslucháčom priblížil otca ako človeka. Napokon pozdravil prítomných aj zástupca primátorky mesta Kremnica Igor Kríž. Podujatie bolo ukončené slávnostným odhalením tabule.

Pamätná tabuľa vznikla z iniciatívy profesora Banáryho a výtvarníka Imricha Csabu Fodora z Kremnice. Obaja do prípravy zapojili občianske združenie SOS Kremnica, ktoré zrealizovalo vyhotovenie tabule. Podľa Daniela Haas Kianičku, predsedu združenia, má pamätná tabuľa vysokú výtvarnú úroveň. “Medailón s podobizňou Pavla Hollého vytvorila medailérka Mária Poldaufová z Kremnice, ktorý do bronzu odlial Štefan Kuzmín. Korpus tabule navrhol Imrich Csaba Fodor a do kararského mramoru ho vysekal Ondrej Kilík z Tekovských Nemiec. Nezastupiteľnú úlohu pri príprave pamätnej tabule zohrala rodina Pavla Hollého. Jej príslušníci pomohli radami, obrazovými podkladmi a zafinancovali samotné vyhotovenie tabule,” hovorí Kianička. Slávnostné odhalenie pamätnej tabule sa uskutočnilo 23. novembra 2012.

Silver Jurtinus

Medailéri a rytci kremnickej mincovne, 40. roky 20. storočia, zľava: – Jozef Malay, Rudolf Linkeš, Štefan Grosch, Anton Hám, Jozef Adamík a Vojtech Pop.

Po zániku Rakúsko-Uhorska sa v Kremnici začala etablovať nová generácia česko-slovenských medailérov a rytcov. Z obdobia pred rokom 1918 zostal na ryteckom oddelení pracovať iba Jozef Reisner. Prvým povojnovým (od roku 1919) predstaveným tohto oddelenia sa stal Viedenčan českého pôvodu Jan Čejka. Po ňom prevzal túto funkciu Kremničan Anton Hám. Popri ňom pracovali dlhé obdobie na oddelení medailéri Andrej Peter (od 1937), Štefan Grosch (od 1940) a Jozef Koreň (od 1946), ako aj rytec Vojtech Pop. K ním sa neskôr pridružil Ján Allerám (od 1955).

Na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia sa v mincovni podarilo založiť osobitný výtvarný ateliér, v ktorom na začiatku pracovali Anton Hám, Andrej Peter a Jozef Koreň. Od roku 1965 sa k nim pripojil Štefan Grosch. V 60. rokoch prišla do ateliéru nová mladá generácia medailérov, resp. medailérov – sochárov/kamenosochárov. Od roku 1960 v ňom pracoval Imrich Csaba Fodor, od roku 1962 Milan Kožuch a od roku 1966 (opätovne od roku 1978) Ladislav Bódi.

Dôležité je zdôrazniť, že to bolo obdobie, kedy bola v Kremnici založená úspešná Stredná umelecko-priemyselná škola, ktorej absolventi od 70. rokov rozšírili rady zamestnancov ateliéru. Išlo o Jána Černaja (od 1970), Drahomíra Zobeka (od 1971), Máriu Poldaufovú (od 1971), Štefana Novotného (od 1974) a Miroslava Ronaia (od 1978). Na prelome milénií prišli do ateliéru predstavitelia najmladšej generácie – Roman Lugár (od 1997, resp. 2010), Natália Šomráková (od 2001) a Branislav Rónai (od 2011).

Ďalšími rytcami a zamestnancami výtvarného ateliéru boli František Serafín Francel, Jozef Malay, Rudolf Linkeš, Miloš Bachar, Terézia Brinzová, Soňa Víťazková-Zobeková, Mária Zelinová atď. Vedúcimi ateliéru mincovne boli za posledných 60 rokov Anton Hám (do 1959), Andrej Peter (do 1978), Štefan Grosch (1978), Ladislav Bódi (do 1989), Drahomír Zobek (do 1995), Ján Černaj (1989/1990, 1995 – 2010) a Štefan Novotný (od 2010).

Na výstave v múzeu sú zvlášť prezentovaní traja jubilanti, a to Andrej Peter a Jozef Koreň, keďže v roku 2012 si pripomíname 100. výročie ich narodenia a Štefan Grosch, ktorého 89. narodeniny si pripomíname v týchto dňoch.

Ako medailéri a rytci pracovali v rytcovni a výtvarnom ateliéri kremnickej mincovne vždy kvalitní sochársky a rytecky vzdelaní výtvarníci. Vytvorili veľké množstvo kvalitných medailérskych artefaktov, ktoré dôstojne reprezentujú slovenské medailérske umenie. Verím, že tomu tak bude aj v budúcnosti, veď medailérstvo neodmysliteľne patrí ku Kremnici.

Daniel Haas Kianička

Po učiteľských začiatkoch v Horných Mladoniciach, Senohrade a v Krupine, bola ďalšou učiteľskou zastávkou Jozefa Cígera Hronského Kremnica. V tomto období intenzívne rozvíjal spoluprácu s kremnickým nakladateľstvom Mládež a v jeho rovnomennej edícii vydal v roku 1925 Kremnické povesti. V čase kremnického pôsobenia Hronský rozširoval literárnu spoluprácu, priateľské i rodinné kontakty najmä so Štefanom Krčmérym, ktorý sa ho usiloval pritiahnuť k matičnej organizačnej a redakčnej práci, čo sa mu aj podarilo.

V apríli roku 1945 opustil Slovensko a do roku 1948 žil v Ríme a potom v Argentíne, kde sa usadil v mestečku Luján. Tu ho v čase nových tvorivých plánov vo veku 64 rokov nečakane zastihla smrť. Jeho dielo a osobnosť boli plne rehabilitované až po páde komunizmu. Znova a v úplnosti začalo vychádzať jeho literárne dielo, v roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne.

Dom, v ktorom Hronský v Kremnici býval, sa podarilo identifikovať žiakom rómskeho gymnázia vďaka náhode v roku 2010. Súkromné gymnázium Zefyrína Jimenéza Mallu v Kremnici v tom čase pripravilo pri príležitosti Roka Jozefa Cígera Hronského seminár, Človek proti osudu. V rámci prípravy na toto podujatie sa im podarilo vyhľadať aj 95-ročnú pani Julianu Orlickú, ktorá si veľmi živo a sviežo pripomenula časy, keď ju v 6. a 7. triede na kremnickej ľudovej škole učil pán učiteľ Jozef Cíger. Okrem toho, ako prebiehala hodina s učiteľom Cígerom, aké pedagogicko-psychologické počiny musel ovládať a zvládať, aby vtedajších, dnes by sme povedali, hyperaktívnych študentov primäl k čítaniu a k záujmu o čítanie kníh, si presne pamätala aj na dom, v ktorom v tom čase býval.

Iniciatívy sa chopil Milan Rybársky, predseda miestneho odboru matice slovenskej, ktorému sa po dvoch rokoch práce podarilo pripraviť všetko potrebné pre slávnostné odhalenie pamätnej tabule na dome na Dolnej ulici číslo 83/34, ktoré prebehlo v stredu 17. októbra 2012. Kremnické pôsobenie tohto významného dejateľa si prišli okrem Kremničanov pripomenúť aj Daniel Zemančík, riaditeľ krajanského múzea Matice slovenskej, Milan Gonda, pracovník Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej, Zuzana Bukovenová, pracovníčka Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej a Mareka Hanuska, riaditeľ sekretariátu predsedu a správcu Matice slovenskej.

Ďalšie podujatie venované Jozefovi Cígerovi Hronskému je pripravené v stredu 24. októbra, kedy sa v radnej sieni kremnickej radnice uskutoční krst knihy Hronského publicistických článkov a dokumentov Niet krajších slov. Všetkých srdečne pozývame, začiatok podujatia je o 16.00 hod.

Silver Jurtinus

Pietna spomienka bola zahájená hymnou Izraelského štátu a prednesom básne „Rozjímanie v koncentračnom tábore“ od Janka Jesenského, ktorú predniesol Juraj Hajmal, študent Súkromného Gymnázia v Kremnici. Predseda MO MS Milan Rybársky informoval o pôsobení židovskej obci v Kremnici od r. 1851, kedy im Tekovská župa povolila vstup do stredoslovenských banských miest, až po ich odsun do vyhladzovacích táborov. Pracovníčka Mestského úradu v Kremnici p. Mgr. Ľuba Ďurčová prečítala zoznam 59 Židovských deportovaných rodín, s uvedením mena hlavy rodiny, povolania a čísla domu. S príhovormi vystúpili primátorka mesta p. RNDr. Zuzana Balážová a člen prezídia Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí p. Juraj Turčan. Uviedol, že z deportovaných 57.752 Židov deportovaných z územia Slovenského štátu, prežilo len niekoľko stovák Podujatie spestrila spevom židovských piesní Mgr. Klára Štroffeková, učiteľka ZUŠ J. L. Bellu v Kremnici.

Aspoň v krátkosti si pripomeňme dobu, ktorá sa zapísala čiernymi písmenami do dejín Kremnice. Po r. 1851 postupne počet Židov vzrastal do roku 1924 na 316 osôb. Pred zahájením ich prenasledovania a deportácii časť sa odsťahovala, čím v r. 1941 počet klesol na 213. V r. 1867 si založili Židovský svätý spolok, ktorý bol súčasne aj ich pohrebným spolkom. V r. 1878 na odkúpenom pozemku si zriadili cintorín s márnicou a v r. 1898 si postavili Synagógu, pri ktorej v dome bol byt rabína a šachtera.

Začiatok krutého prenasledovania a následného fyzického likvidovania židovských obyvateľov i z Kremnice nastal krátko po utvorení Slovenského štátu v r. 1939. V snahe zachrániť sa mnohí prestúpili do kresťanských cirkví, ale zachránili sa len tí, ktorí boli pokrstení pred dňom 14.3.1942. Na riešenie židovskej otázky bolo vydaných viacero vládnych nariadení. Začala sa arizácia ich prevádzok a vykonal sa súpis majetku osôb i nežidovských partnerov vrátane cenností, zariadenia bytov, šatstva a pod. i majetok náboženskej obci. Žiaci a študenti boli vylúčení zo škôl. Na nariadenie, Matica slovenská musela vylúčiť 22 členov z MO MS židovskej národnosti. Židia boli vylúčení z verejného života a obyvateľom mesta sa zakazoval s nimi styk. Museli od 6-tich rokov nosiť hanlivé označenie šesťcípu hviezdu. Vykonal sa súpis židovských osôb určených na odsun do pracovného tábora v Novákoch siahajúci až po starých rodičov a vytypovanie osôb potrebných na chod mesta, ktorým bola udelená výnimka. Ostatným bola nariadená pracovná povinnosť. Nariadením z Ministerstva vnútra dňa 12.3.1942 sa začal odsun do tábora, odkiaľ boli v rámci prvej etapy začatej 25.3.1942 v transportoch deportovaní k fyzickej likvidácii. Dňa 20.10.1942 boli transporty pozastavené. V druhej vlne deportácii v r. 1944 – 1945, bola odsunutá zvyšná časť Židov, vrátane osôb, ktorým boli zrušené udelené výnimky. Zachránilo sa len pár osôb, ktoré sa ukryli mimo Kremnicu.

Pred koncom II. svetovej vojny bola Synagóga podpálená a už nebola obnovená. Na jej mieste bola postavená nová budova Materskej školy, teraz Cyklo-Sante. Cintorín bol Nemcami poškodený a neudržovaním po r. 1945 postupne zanikol a na jeho časti je postavený terajší Dom smútku s parkoviskom. Mesto Kremnica zriadilo dňa 7.10.1993 na časti bývalého židovského cintorína, symbolický Židovský cintorín, ako prvý na Slovensku

Záverom vyslovujem želanie, aby si spomienku na uvedenú smutnú udalosť uchovala i budúca generácia a pripomínala si ju i v ďalšom období.

Milan Rybársky

Tešiť sa môžte na zaujímavé prednášky, premietanie, tradičnú výhernú súťaž a prekvapenie.

Vstup je voľný!

MO MS v Kremnici, pri príležitosti 90. výročia jeho narodenia, vyhlásil rok 2011 za rok venovaný spomienke na menovaného. Zaraďuje sa medzi troch významných archivárov Kremnice Križka a Matunáka, ktorý už pamätnú tabuľu majú. Svoj vzťah ku Kremnici vyjadril krátko pred svojou smrťou v úvode posledného napísaného diela venovaného Kremnici, ktoré už ostalo v rukopise citujem: „ Myšlienky, ktoré hýbali moju myseľ, patrili starej láske – histórii Kremnice, v ktorej som bol 10. rokov archivárom“.

Lamoš patri k popredným osobnostiam slovenskej historiografie a archivistiky celoslovenského a niektorými svojimi dielami aj stredoeurópskeho významu. Bol prvý zo stáročného radu kremnických archivárov s historickým i archívnym vzdelaním, ktoré získal na prestížnej archivárskej škole v Paríži. Počas svojho života sa Lamoš venoval archívnictvu, dejinám Slovákov staršieho obdobia feudalizmu a to prevažne problematike jedného z najvýznamnejších banských miest na Slovensku – Kremnici. Ovládal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a francúzštinu. Politického života sa nikdy nezúčastnil. Po ukončení štúdia na Gymnáziu v Kremnici v  rokoch 1939 – 1943, v štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde absolvoval odbory dejepis a zemepis. V rokoch 1943 – 1945 bol asistentom Historického seminára Slovenskej univerzity v Bratislave, v rokoch 1945 – 1950 vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení. Dňa 2. novembra 1946 získal diplom doktorát z filozofie a dňa 9 decembra 1946 zložil skúšky pre aprobáciu profesora na gymnáziách a získal diplom profesora pre gymnázia. V školskom roku 1947 – 1948 študoval postgraduálne na vysokej archivárskej škole v Paríži. Od roku 1951 pôsobil v Kremnici ako archivár mestský a od roku 1953 po vzostupe archívu na ktorom sa podieľal ako archivár okresný. Od roku 1961 až do smrti bol pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde 15, februára 1965 už beznádejne chorý a s amputovanou pravou dolnou končatinou obhájil kandidátsku dizertačnú prácu, čo dosvedčuje húževnatosť a životný elán nebohého.

Počas pôsobenia v Kremnici sa popri histórii Kremnice venoval aj kultúre a športu. Založil tradíciu odbornej prednáškovej a výstavnej činnosti v Kremnici. Bol aj vynikajúcim hudobníkom. Poriadal večierky starej kremnickej hudby, na ktoré prizýval osobnosti zo slovenského hudobného života. Po násilnom odsťahovaní františkánov z Kremnice zachránil františkánsku knižnicu pred zlikvidovaním, usporiadal archív mincovne a rímskokatolíckej fary, v roku. 1955 odčlenil múzeum od archívu. Venoval sa aj športu. Popri lyžovaní jeho najobľúbenejším športom bol tenis,  ktorý  učil  hrať aj  mládež. Pod  jeho vedením  dorastenci  získali tri  majstrovské  tituly Slovenska. Bol rozhodcom I. triedy v tenise.

Z úcty a pre zachovanie pamiatky na Lamoša i pre budúce generácie, ktorý prevažnú časť svojich prác venoval Kremnici, MO MS inicioval a zabezpečil vyhotovenie pamätnej tabule, ktorú uhradil Spolok kremnických minciarov. V spolupráci s mestom Kremnica, MO MS ju slávnostne v Kremnici odhalili dňa 11.10.2011, na dome č. 717/2 v ktorom počas pobytu v Kremnici archivár býval. Po hymne MS v programe vystúpili, Ľubica Negerová a Valéria Buličková za ZPOZ – Človek človeku mesta Kremnica, s hudobným príspevkom Mgr. Nikola Nižník za ZUŠ J.L. Bellu v Kremnici a s príhovormi: zástupkyňa primátorky mesta Mgr. Lujza Pračková, za Ministerstvo vnútra SR – odbor archívov a celú obec archivárov a historikov, riaditeľka archívu B. Bystrica, pobočka Kremnica PhDr. Adriana Ezrová, za MO MS v Kremnici predseda Milan Rybársky a za Maticu slovenskú v Martine podpredseda MS JUDr. Marian Gešper. Na záver MO MS usporiadal pre pozvaných hostí a členov MO MS slávnostnú recepciu.

Milan Rybársky, predseda MO MS

[Pozrite si galériu obrázkov na oldkremnica.webyportal.sk]
Foto: Miloš Lacko, Kremnica

Občianske združenie SOS Kremnica vydáva od roku 2001 časopis o histórii a pamiatkach Kremnice a jej okolia Kremnický letopis (prvých deväť nieslo názov Kremnický rumaj). Každé nové číslo časopisu sa predstavuje verejnosti na osobitných prezentáciách. Ich súčasťou sú prednášky autorov, ktorí prispeli do toho-ktorého čísla, súťaže o ceny (knihy, DVD a pod. dotýkajúce sa dejín Kremnice) a sprievodný kultúrny program (hudba, čítanie, premietanie filmov). Podujatie si našlo stály okruh priaznivcov z Kremnice, blízkeho i ďalekého okolia.

Kapitoly z dejín mesta v 18. storočí. Mesto Kremnica, Kremnica 2008, 242 s.

Kniha vyšla v roku 2008 vyšla pri príležitosti 680. výročia založenia mesta Kremnice. Jej vydavateľom je Mesto Kremnica, autor pracuje v kremnickom múzeu, zároveň je predsedom občianskeho zsruženia SOS Kremnica.

Kniha je e určená odbornej obci i laickej verejnosti, je rozdelená do šiestich kapitol, každá z nich do troch podkapitol.  Hlavným motívom je detailný opis návštevy cisára Františka Lotrinského v Kremnici v roku 1751. Množstvo historických prameňov k tejto udalosti umožňuje nazrieť za oponu strohých faktov a čísel a spoznať “každodenný život “ obyvateľov Kremnice v 18. storočí. Téme každodennosti sú v rozšírenej miere venované vždy druhé podkapitoly jednotlivých kapitol. Hovoria o hmotnej kultúre (bývanie, odievanie), zločine a treste, ako aj o voľnom čase a jeho využívaní. Dopĺňajú ich dobové opisy mesta a state o mestskej samospráve, mincovni, baníctve a remeslách. Jednotlivé kapitoly uzatvárajú podkapitoly, ktoré by bolo možné označiť ako „príbehy”.  Hovorí sa v nich o niektorých pozoruhodných aspektoch z dejín mesta (alchýmia, strieborní jazdci, permoníci) alebo o zaujímavých ľudských osudoch (tajomný gvardián, vrahyňa vlastného dieťaťa, moreplavec).
Azda trochu nezvyčajné formálne i grafické členenie knihy je inšpirované tzv. kremnickou františkánskou kronikou, ktorú začal písať predstavený tunajšieho konventu Benedikt Mayerl v roku 1742. Kapitoly sú označované podobne ako v kronike latinským spojením caput prima (secunda, tertia, quarta, quinta a sexta), teda kapitola prvá (… až šiesta) a podkapitoly paragrafmi s jednotným číslovaním od  I do XVIII. Všetky časti knihy sú navzájom previazané a tvoria jeden výpovedný celok, jednotlivé oddiely však možno čítať aj samostatne. Knihu možno použiť aj ako prehľadnú príručku k dejinám Kremnice 18. storočia. Čitateľ, ktorého dejiny mesta v 18. storočí zaujímajú komplexne, si ju môže prečítať celú. Ten, koho oslovia iba niektoré aspekty zo života mesta alebo bude hľadať rozptýlenie pri zaujímavom “príbehu”, môže čítať jednotlivé časti v ľubovoľnom poradí, resp. tvoriť si z nich “mozaiky” s parciálnymi dejovými líniami.

Knihu si je možné kúpiť v sieti kníhkupectiev Artforum, respektíve objednať na Informačnom centre mesta Kremnica (tel.: 045/6744388, tel./fax: 045/6742856, e-mail: infocentrum@kremnica.sk. Cena knihy je 12 Euro.

O autorovi:
Mgr. Daniel Kianička (1975) je absolventom Univerzity Komenského – Filozofickej fakulty v Bratislave, kde v rokoch 1993 – 1998 študoval dvojodbor archívnictvo – história. Od roku 1998 pracuje v NBS-Múzeu mincí a medailí Kremnica ako správca fondu edailí a historik, od roku 2001 je externým doktorandom v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
V rokoch 2005 a 2006 absolvoval štvormesačný študijný pobyt na Univerzite Viedeň – Inštitúte pre numizmatiku a peňažné dejiny. Zameriava sa na dejiny mesta Kremnice v širších stredoeurópskych súvislostiach. Je autorom okolo 80 vedeckých štúdií a populárno-odborných článkov z tejto oblasti. Ako člen občianskeho združenia SOS Kremnica sa podieľa na vydávaní časopisu o dejinách Kremnice a okolia Kremnický letopis.

Občianske združenie SOS Kremnica je neziskovou organizáciou pracujúcou na báze dobrovoľníctva. K jeho hlavným cieľom patrí propagácia histórie Kremnice a ochrana pamiatok a pamätihodností v jej regióne. K naplneniu zámerov slúžia združeniu viaceré nástroje. Jednak je to publikačná, vydavateľská a výstavná činnosť, jednak záchrana pamiatok prostredníctvom drobných rekonštrukcií a budovanie depozitu historických architektonických, dekoračných, technických a úžitkových predmetov.
Hlavnou vydavateľskou aktivitou združenia je vydávanie časopisu Kremnický letopis (pôvodne Kremnický rumaj). Od roku 2002 do roku 2008 vyšlo celkovo 13 čísel tohto periodika a momentálne sa pripravujú čísla 14 až 16, ktoré vyjdú na prelome rokov 2010 a 2011. Na stránkach Letopisu bolo doteraz publikovaných niekoľko desiatok odborných i populárnych článkov z dejín Kremnice, ktoré obohatili poznanie o minulosti mesta. To, čo bolo konštatované pri zakladaní časopisu, teda že vydávanie špecializovaného historického periodika v takom malom meste ako je Kremnica je v slovenských pomeroch raritou, platí dodnes. Je potešiteľné, že Kremnický letopis si našiel stály okruh čitateľov a priaznivcov, a to nielen z regiónu mesta Kremnice, ale z celého Slovenska i zahraničia. Obľubu si získali verejné prezentácie časopisu, na ktoré si združenie prizýva atraktívnych prednášajúcich z oblasti historických vied.
V roku 2007 zaštítilo združenie vydanie zborníka Baníctvo ako požehnanie a prekliatie mesta Kremnice, v ktorom boli publikované príspevky z oblasti geológie, prírodných vied, ekológie, archeológie, pamiatkového výskumu a histórie. Všetci autori dospeli zhodne k názoru, že zahraničným investorom plánovaná povrchová ťažba zlata by mala na Kremnicu ako turistické centrum veľmi negatívny dopad. Pri príležitosti 250. výročia návštevy cisára Františka Lotrinského v Kremnici v roku 2001 pripravilo združenie pre záujemcov informatívnu skladačku s popisom návštevy a obrazovým materiálom vzťahujúcim sa k tejto udalosti. V rámci osláv 675. výročia založenia mesta Kremnice napísali členovia združenia pre Mestský úrad v Kremnici sériu článkov z dejín mesta, ktoré vychádzali počas roka 2003 v Kremnických novinách v osobitnej historickej rubrike. V roku 2006 vychádzali zas pravidelne v Kremnických novinách niektoré články z časopisu Kremnický rumaj.
Združenie SOS Kremnica pripravilo počas svojej existencie niekoľko výstav, ktoré boli zaštítené spoločným názvom Stará dobrá Kremnica alebo Kremnica ako si ju nepamätáme. Prvú z cyklu výstav zorganizovalo združenie za významnej spoluúčasti NBS-Múzea mincí a medailí na prelome rokov 2003 a 2004 v priestoroch múzejnej galérie. Usporiadatelia na nej predstavili pohľadnice, fotografie, maľby a grafiky starých zákutí Kremnice, ako i niekoľko historických architektonických predmetov. V septembri 2005 bola výstava Stará dobrá Kremnica (už bez spoluúčasti múzea) prezentovaná v Novom Jičíne v Českej republike a v máji 2006 v maďarskej Várpalote. V rozšírenej verzii s množstvom trojrozmerných predmetov bola výstava naposledy predstavená verejnosti v letných mesiacoch roku 2009, a to v spoločných výstavných priestoroch združenia so združením Cremnicium v Galérii Archív za budovou Mestského úradu.
Ako bolo uvedené, združenie SOS Kremnica buduje už niekoľko rokov zbierku historických artefaktov tzv. depozit. Ide o predmety architektonickej, dekoračnej, technickej, úžitkovej i ilustratívnej povahy. Súbor má dokumentovať dejiny mesta Kremnice, ako aj reprezentovať niekdajšiu kvalitu tradičných remesiel. Údržbe, opravám a záchrane historických objektov sa združenie venovalo najmä v rokoch 2001 – 2003. V auguste roku 2002 členovia združenia obnovili malú prícestnú kaplnku v Lúčkach – vyspravili omietky a inštalovali novú striešku s krížom. Z ďalších záchranných aktívít spomeňme aspoň núdzové prekrytie prevalenej strechy domu č. 415 v areáli starého mestského pivovaru (2002 – 2003), parciálne vyspravenie fasády domu č. 504 na Zlatej ulici (2002) či rekonštrukčné zásahy na dome – pamiatke ľudovej architektúry v Bartošovej Lehôtke, ktoré zahŕňali opravy hlinených omietok a bielenie domu (2003).
Združenie SOS Kremnica sa ako spoluorganizátor podieľalo na príprave viacerých odborných a kultúrnych podujatí v meste. V roku 2004 spoluorganizovalo na pôde mesta z iniciatívy Sekcie archívnictva a pomocných vied historických Slovenskej historickej spoločnosti v Bratislave vedeckú konferenciu Falšovatelia a problém fálz v dejinách. V roku 2007 bolo spoluorganizátorom konferencie Baníctvo ako požehnanie a prekliatie mesta Kremnice. Pomerne intenzívne spolupracovalo združenie v minulosti s nadáciou Národný trust pre historické miesta a krajinu Slovenska z Bratislavy. Obe združenia pripravili spoločne niekoľko podujatí. V júli roku 2001 to bola prehliadka kremnických technických pamiatok odborníkmi na kultúrne dedičstvo z Nemecka, v apríli 2003 štvrté stretnutie platformy neziskových organizácií pre kultúrne dedičstvo Domovina, ktorého členom je aj občianske združenie SOS Kremnica.
V rokoch 2003 až 2008 sa v Kremnici uskutočnilo 6 ročníkov veľkej letnej spoločenskej akcie Dobýjanie kremnického hradu. Historický scenár k podujatiu vytvorili členovia združenia SOS Kremnica. Združenie pripravilo okrem toho pre akciu atrakciu Kremnický dávnohľad. V jej rámci vo svojom stánku propagovalo zábavnou formou históriu mesta Kremnice. Pri 675. a 678. výročí založenia mesta, ako i pri 250. výročí návštevy Kremnice Františkom Lotrinským pripravilo historické podklady k oslavám združenie SOS Kremnica.
V spolupráci s Okresnou knižnicou Jána Kollára zabezpečilo združenie tri besedy. V novembri 2002 to bola beseda so spisovateľom Petrom Glockom, v decembri 2001 prednáška a beseda o základných princípoch obnovy a údržby historických stavieb, v novembri 2003 beseda s historikom Pavlom Dvořákom. Osobitné postavenie v rámci činnosti združenia má divadelný festival Amfitheatrum spoluorganizovaný s Občianskym združením 1115 prevádzkujúcim kino Akropola v Kremnici. V rokoch 2008 – 2010 sa uskutočnili už tri ročníky tohto minifestivalu. Predstavili sa na ňom (v kine alebo Zechenterovej záhrade) divadelné súbory z Košíc, Nitry a Žiliny. Úlohou festivalu je obohatiť ponuku letných akcií pre verejnosť v meste.  Z osobitných aktivít spomeňme spoluúčasť združenia pri obnovení turisticko-náučného chodníka Zelená cesta (2009) zastrešeného Mestskými lesmi Kremnica.
Významným projektom združenia v súčasnosti je inštalácia sochy zakladateľa mesta kráľa Karola Róberta na kremnickom námestí. Projekt sa podarilo zrealizovať vďaka spolupráci a finančnej podpore Mincovne Kremnica, š. p.  Ubehlo teda 10 rokov, čo vzniklo občianske združenie SOS Kremnica. Združenie sa za tento čas realizovalo publikačne, výstavne, zberateľsky, v rámci opráv historických objektov a organizácie rôznorodých kultúrnych a s históriou mesta spojených podujatí. Združenie sa tak pokúsilo prispieť svojou troškou k ďalšiemu rozvoju kultúry a cestovného ruchu v Kremnici. A to je základný cieľ združenia aj do budúcnosti. Na záver už len informácia, že v súčasnosti sa pripravuje internetová stránka združenia. Tak ak budete mať chuť, kliknite si (od začiatku roku 2011) na stránku www.soskremnica.sk.

Mgr. Daniel Kianička, PhD.
predseda združenia

Pietna spomienka bola zahájená položením spoločného venca za Mesto Kremnica a MO MS Kremnica primátorkou mesta a predsedom MO MS. Za Maticu slovenskú v Martine veniec položili riaditeľ Slovenského literárneho ústavu PaedDr. Miroslav Bielik a pracovníčka ústavu Mgr. Zuzana Bukovenová. S hlavným príhovorom vystúpil predseda MO MS Milan Rybársky, prítomným sa prihovorila aj primátorka mesta RNDr. Zuzana Balážová a za Maticu slovenskú PaedDr. Miroslav Bielik. O živote a pôsobení Langsfelda do dnešných dní bola vydaná len brožúrka MO MS v Kremnici v roku 1923. Žiadalo by sa k tejto téme v súčasnosti vrátiť a na základe archívnych záznamov túto tému spracovať v širšom rozsahu.

Pietnu spomienku doplnili prednesom básní členka MO MS Alžbeta Vítková a študentky Gymnázia v Kremnici Stanislava Slašťanová, Zuzana Balážová.

Milan Rybársky